Hru si takmer všetci spájame s dieťaťom, radosťou, zábavou. Má prinášať pre jej aktérov príjemné zážitky, spokojnosť, psychickú pohodu. Preto sa aj v škole používajú často hrové aktivity, ktoré  sú deťom blízke a preto sú pri učení aj efektívne. Čo však vlastne hra je?  Keď som hľadala definíciu hry, narazila som na priznanie odborníkov, že sa veru im ju nepodarilo presne zadefinovať. . Malo by sa jednať o spontánnu aktivitu, ktorá nemá určený cieľ, nesleduje sa ňou dosiahnutie nejakého cieľa, ale má ísť o aktivitu samu pre seba, teda hru ako takú. S touto charakteristikou sú však veľké problémy. Bolo dokázané, že dieťa, ktoré nie je podnecované dospelými, nie je mu predvádzané, ako sa hrať, ostávalo apatické, hoci malo okolo seba aj zopár hračiek. Nevedelo si s nimi čo počať. A aj s tou aktivitou, ako takou to je dosť nejednoznačné. Existuje predsa mnoho súťaživých hier, v ktorých sa hráči snažia  vyhrať, lebo ak nič iné, tak aspoň uznanie spoluhráčov si víťaz získa.

Bude preto možno lepšie sa zamerať na psychologické a formálne znaky, ktorú sú pre hru charakteristické. K formálnym znakom patrí dobrovoľnosť a pravidlá, ktoré sú vopred dané, alebo si ich hráči v priebehu hry vytvárajú a potom aj dodržiavajú. Z psychologických znakov hru charakterizujú potešenie z hry, pocity radosti ale aj napätia, ktoré hru sprevádzajú a aktivizujú sa v nej všetky stránky osobnosti – hráč myslí, cíti, koná.

Čo je pre hru však najdôležitejšie, rozvoj osobnosti sa koná vždy v bezpečnom priestore a môže sa hocikedy ukončiť bez akejkoľvek ujmy na zdraví hráča alebo hráčov.

Hrou teda rozvíjame celú svoju osobnosť a pripravujeme ju na život. Malé deti jednoduchými mechanickými aktivitami rozvíjajú všetky svoje zmysly, svoju obratnosť celého tela, koordináciu jemných pohybov rúk, prstov, spoluprácu zraku a ruky, pozornosť, pamäť, neskôr rozvíjajú myslenie, reč, učia sa spolupráci. Neskôr pri hrách  napodobňujú rôzne úlohy a rozvíjajú svoju predstavivosť, slovnú zásobu a aj vyššie city ako napr. súcit, alebo empatiu. V súťaživých hrách sa rozvíja sebakontrola, schopnosť podriadiť sa vopred daným pravidlám, overujú sa vlastné schopnosti a sú konfrontované osobnými ašpiráciami, ktoré sa potom podľa úspešnosti zvyšujú alebo upadajú.  Schopnosť prijať prehru, uznať úspech protihráča, ale aj zvládnuť úspešnosť bez potreby ponižovať súperov, ktorí prehrali sú významným krokom v rozvoji mladého človeka.

Preto je dôležité poskytnúť deťom rôzne hry, aby sa rozvíjali všetky stránky osobnosti. Pohybové hry, naháňačky, kolektívne hry, hry s loptami, švihadlom, obručami rozvíjajú obratnosť detí, skladačky, puzzle, mozaiky, korálky, modelovacie hmoty, farbičky zase jemnú motoriku prštekov, ale aj ich predstavivosť, hry prestierajúce určité role zase schopnosť pozorovať, pamätať si, tvoriť pravidlá a spolupracovať. V súťažiach si deti overujú vlastné schopnosti ale veľakrát aj obyčajné šťastie, dodržiavanie pravidiel, ktoré sú dané a trénujú aj frustračnú toleranciu, keď sa im nepodarí vyhrať a sú nútené uznať výhru spoluhráča.

To všetko ale musia zažiť v bezpečnom prostredí . To však neznamená, že ich nenápadne necháme vyhrať, alebo sa budeme tváriť, že sme nešikovnejší, že nám nepadla na kocke šestka, alebo že sa nám nedarí. Budeme mu poskytovať falošný obraz o jeho schopnostiach a navyše ak sa pri nás nenaučí, že nemôže stále vyhrávať, bude to v dospelosti znášať veľmi zle, alebo prehry vôbec nezvládne. Dôsledky radšej ani nedomýšľajme. Zároveň však musíme poskytnúť deťom také aktivity, ktoré sú primerané jeho veku, potrebám a možnostiam, aby v nich čestne vyhralo – hoci aj nad dospelými spoluhráčmi, Okrem toho si dieťa pri hre overí svoje silné a slabé stránky a postupne začne preferovať určité aktivity, čo môže prerásť do trvalého záujmu a možno aj výberu povolania na celý život.

Doprajme preto deťom aj mladým možnosti, aby si zažili rôzne hrové aktivity, zbierali zážitky a skúsenosti, ktoré im okrem radosti a pohody budú užitočné po celý život.

 

 

 

Kornélia Döményová, školská psychologička