Dar z neba

Keď pršalo, mrholilo, semienko sa v záhradke prebudilo.  Poobzeralo sa dookola, ponaťahovalo si ručičky, nožičky a takto si vzdychlo: „Ach, aká je tu veľká tma.“ Keď v tom:  kvap  - kvap na hlávku. “Čo to môže byť? “ uvažovalo semienko. Nesmelo ochutnalo: „Hmmm, to je ale dobrota.“  Semienku veľmi chutilo, preto sa rozhodlo, že pôjde preskúmať, kto mu takú dobrotu poslal. „Keď pekne poprosím, možno mi dá viac,“ uvažovalo. Semienko natiahlo nožičky a snažilo sa dostať hore, tam,  odkiaľ tá dobrota prichádzala. Všimlo si však, že ako sa tak snaží dostať hore, tak sa aj zväčšuje a rastie do výšky.

            Zrazu sa zjavilo ostré svetlo. „Čo to je?“ pomyslelo si semienko. „Óóóóóó, tu je ale kráááásne.“ Srdiečko mu začalo biť od vzrušenia. „Je tu teplučko a príjemne. Veľmi sa mi tu páči. Asi  tu ostanem navždy,“ povedalo si. Na hlavičke sa objavili prvé vlásky.

Ako si tak obzeralo svet okolo seba, zbadalo, že vedľa neho  rastie  veľmi podobné semiačko. „Skoro ako ja, len  má inú farbu,“ pomyslelo si. Po chvíľke  však nesmelo povedalo: „Dobrý deň, poradíte mi prosím? Hľadám dobrotu, čo mi niekto  posielal do mojej tmavej komôrky.“ Petržlen sa otočil a zbadal krásnu mrkvičku a odvetil: „Dobrý deň. Vitaj na zemi. Asi hľadáš vodu. Keď chvíľu vydržíš, príde chlapec, čo sa o nás stará a poleje nás. To je tá dobrota, ktorú hľadáš.“

            Mrkvička si teda zaumienila, že počká. Trpezlivo  čakala. Čas čakania si obaja vyplnili tým, že jej petržlen porozprával, ako to na zemi chodí. Povedal jej, že on je petržlen a ona mrkvička. Dlho sa rozprávali, chichúňali. Mrkvička si petržlen veľmi obľúbila. Bol múdry, zábavný a veľa toho vedel. Nechcelo sa jej už nikam inam chodiť.

            Malý chlapec chodil každý deň, polial mrkvičku aj petržlen, upratal - teda vytrhal burinu. Bolo im spolu neskutočne dobre. Až tak, že petržlen sa zaľúbil do mrkvičky  a požiadal ju o ruku. Mrkvička súhlasila, lebo mala petržlen veľmi rada. Spolu si takto hrkútali, až kým nepomreli……. v polievočke J . (Aleš Janáček, 4.A)