Prečo niečo robím rád a niečo nie (alebo moja motivácia)

 

Veď to všetci dobre poznáme – sú veci, ktorým sa vyhýbame veľkým oblúkom, pokiaľ je to možné, vymýšľame si dôvody, prečo to nerobíme, nechceme sa do toho pustiť, kým to nie je bezpodmienečne nutné, sú však aj veci, ktoré vykonávame radi, nie sú pre nás problémom, máme pri nich dobrý pocit, lebo sme viac-menej úspešní, alebo aj keď sa nám nedarí, tak to skúšame znova a znova, aby sme ich zvládli a to bez toho, aby nás do toho niekto nútil. No a sú veci, ktoré nevyhľadávame, nezaujímajú nás, ale keď treba, tak to urobíme, nemáme z toho nijakú zvláštnu radosť, ale ani ich neodsúvame do nekonečne, pretože nie sú pre nás nejako zvlášť zaťažujúce.

Proces, ktorý nás aktivuje v jednotlivých činnostiach je označený v psychológii ako motivácia. Je to presne tá sila ktorá nás poháňa, hýbe s nami, ťahá určitým smerom. Veď aj jej meno to určuje – v latinčine znamená slove „move“ ťah.

Naše správanie je teda vždy niečím motivované. Pohnútkami čiže motívmi – sú  biologické, kultúrne a situačné stránky nášho života. Základom motívov sú naše potreby. Potrebou voláme taký stav nedostatku alebo nadbytku niečoho, čo nás vedie k činnostiam, ktorými ju dokážeme uspokojovať. Ide o potreby biologické, teda vrodené ako potreba dýchať, potreba nasýtiť sa, napiť sa, byť v teple a v bezpečí, mať dostatok spánku a pod. Potom sú to potreby sociálne, kam patrí potreba byť v spoločnosti iných ľudí, niekam patriť, teda mať rodičov, príbuzných, priateľov, známych. Patria sem potreby kultúrne, kam zaraďujeme potrebu vzdelávania, kultúrneho života, športového vyžitia, naše záľuby, koníčky a nakoniec sú to potreby psychické –teda milovať a byť milovaný, prežívať šťastie, radosť, ocenenie druhými ľuďmi a nakoniec je to potreba sebarealizácie, keď vieme realizovať svoje túžby a predstavy tak, že pri tom je to na úžitok nám ale aj celej spoločnosti.

Potreby sú hierarchicky usporiadané od tých najzákladnejších, potrebných k prežitiu až po najvyššiu potrebu sebarealizácie. Majú jednu vlastnosť. Pokiaľ nie je naplnená tá najnižšia potreba človeka, tie vyššie vôbec nie sú pustené k slovu. Takže napríklad ak nie je naplnená základná biologická potreba, tie nad ňou nijako neovplyvňujú naše správanie. Napríklad vo vojnovom stave je človek, ktorý má nenaplnenú potrebu jedla alebo pitia, je ochotný riskovať potrebu bezpečia a opustí priestor, v ktorom je chránený pred nebezpečenstvom bojov, aby si zabezpečil prísun jedla a pitia. V našich podmienkach to môžeme ilustrovať tak, že ak  by sme nemali naplnenú napr, potrebu bezpečia, cítili by sme sa ohrozene, nebude nás zaujímať žiadna vzdelávacia, kultúrna či športová aktivita

Motivácia, teda proces aktivizácie správania môže pochádzať buď zvnútra, alebo zvonka. K vnútornej motivácii radíme naplnenie základných potrieb, aby sme vôbec prežili a potom sú to naše osobnostné predpoklady, ktoré formujú naše správanie. Ľudia spoločenskí, otvorení  tzv. extroverti budú vždy akční, budú hľadať možnosti a spôsoby ako uspieť, ľudia nerozhodní, váhaví budú hľadať spôsoby ako sa vyhnúť ťažkostiam, predísť neželaným okolnostiam. Kým tých otvorených netreba zvonka ničím nabádať k akcii, skôr upozorniť, že okrem vlastných záujmov je dobré rešpektovať aj potreby iných, tých druhých treba podporovať najmä zvonka.

K vonkajším podnetom pre aktivitu patria predovšetkým odmena a trest. Odmena v podobe dobrej známky, uznania druhých, kariérneho postupu, finančnej odmeny zvyšuje naše sebavedomie a nielen naše sebavedomie ale aj našu odvahu pustiť sa aj do náročnejších úloh. Trest skôr vyvoláva obavu a strach, že dôsledky nesplnenie úlohy budú mať negatívne dôsledky – zlú známku, výčitky, niekedy strach pustiť sa aj do úloh, na ktoré by sme stačili, snahu vyhnúť sa akejkoľvek aktivite, ktorá by hrozila neúspechom, nedostatočným sebavedomím, pocitom menejcennosti. Motivácia zvonka aj zvnútra sú dôležité, ale tá vnútorná je oveľa účinnejšia pri napĺňaní našich cieľov, ktoré chceme v živote dosiahnuť.

Takže pri učení sa je dobré, ak máme vonkajšiu motiváciu, ale tá vnútorná nás vedie k tomu, aby sme účinnejšie zvládali aj veci, ktoré sa nám zdajú ťažké. Postoj typu !ja na to nemám“, je to zbytočnosť, nikdy to v živote nevyužijem“, je postojom človeka s nízkym sebavedomím, v obrannom postoji, teda ide o človeka, ktorý má strach. V takom prípade je dobré, keď si pomôžeme a zaktivizujeme vnútornú motiváciu – trebárs si predstavíme ako sa budú tváriť ľudia, ktorým ukážeme dokončenú prácu, uznanie ktoré tak dosiahneme a svoje vlastné pocity, keď zvládneme niečo, čo je pre nás náročné. No a niekedy je treba si povedať: „ Nedá sa nič robiť, proste to musím urobiť, naučiť sa, osvojiť si, zvládnuť. A bodka.“

Možno bude zaujímavé sa spýtať.  A čo z toho? Tak potom je potrebné si uvedomiť, že všetci máme niektoré vedomé a niektoré nevedomé túžby. Bez práce nie sú koláče. Bez osobnej vlastnej práce možno budeme mať splnené potreby potravy, tekutín a bezpečnosti, možno aj nejaké sociálne a kultúrne potreby, ale na tie, o ktoré sa usiluje každý človek – pocit šťastia, spokojnosti, naplnenia svojho životného poslania – na tie nedosiahneme. Naše túžby po šťastí, uznaní a sebavyjadrenia v svoj aj spoločný prospech nebudeme vedieť naplniť. A to by bola škoda.

 

Kornélia Döményová, školská psychologička